Bojové plemená. . alebo „len“ nezodpovední majitelia?

Nikdy ma veľmi nezaujímali životy cudzích ľudí, kto ako žije, aké má priority, aké potraviny je, na akom aute sa vozí, alebo ako vychováva svojho psa. Pre mňa to bola strata času a hlavne nemala som dôvod, akosi naivne som verila v ľudskosť, dobro a rozum. Hlavne tá výchova psa. Žila som väčšinu svojho života v „paneláku“, nemala som psa, tak prečo by som mala mudrovať do niečoho, o čom neviem nič a netýka sa ma to?

Ok, predýchala som, keď som chcela prejsť po chodníku, no cestu mi križovala vôdzka, ktorá mala cca. 3 metre a trvalo mi niekoľko dlhých sekúnd, kým som na jej konci našla psa. Jeho majiteľka ho z tej diaľky podľa mňa ani nevidela, pretože kríky, a je celkom možné, že aj trávnatý porast boli vyššie, ako chudák psík. Keď som venovala jeden celkom „milý“ pohľad zmätenej pani, urazene prešla na druhú stranu chodníka a tvárila sa, akoby som jej fyzicky ublížila a nechápala potrebu jej psa, ktorý predsa potrebuje poriadny výbeh, veď život psa v byte je hrozný.. Takéto banality neviem?!

Predýchala som aj to, keď som sa prechádzala s kočíkom, v ktorom pokojne spala moja sesternička a na ulici plnej rodinných domov, kde spoza plota na nás štekali ako o život psy do výšky max. 30cm, kým tie veľké, nekonečne „nebezpečné“ pitbully, dogy, staffordy a pod. ticho ležali a nevšímali si nás.

Síce ťažšie, no ešte stále som predýchala, keď som šla s priateľmi do parku, užívali sme si počasie a krásnu prírodu, okolo samá zeleň a pred nami pudlík vykonávajúci si svoju potrebu. Jasné, pes predsa nebude chodiť na toaletu a na to sa s ním chodí von. Ale keď som videla spokojného psíka odcupitať preč a následne za ním aj jeho paničku bez toho, aby exkrement odpratala, prestávala som veriť vlastným očiam. Po našom upozornení, že sa tu hrajú malé deti a majitelia psov dostávajú od svojho mesta po zaplatení dane za psa sáčky pre tieto potreby by bolo naozaj vhodné, keby ho zodvihla a vyhodila, tak chladnou tvárou poznamenala, že má malého psíka a citujem: „Tie dva – tri bobky nikomu neublížia.“.

Čo som už však predýchať nedokázala bolo, keď médiami prebehli správy o uhryznutí, dotrhaní alebo inom fyzickom ublížení spôsobenom psom, no keď sa tie ktoré prípady preskúmali hlbšie, zistilo sa, že tie psy boli často provokované a pod. Nechcem tým hodiť do jedného vreca všetky prípady, a už vôbec nie tvrdiť, že všetky obete si za to mohli sami a psy sú absolútne bezpečné tvory. Nie. No čo si dovolím tvrdiť je, že pes je dokonalým zrkadlom svojho pána.

Viete, koľkokrát uhryzne človeka taká čivava alebo yorkshirský teriér? Možno častejšie ako pitbul alebo ovčiak. Nikto však o tom nebude písať, pretože následky po takom malom psovi nie sú žiadne a boloby to smiešne.

(veterinár Miroslav Faga pre Plus 7 dní, 2013)

Milujem psov, všetky rasy, všetky veľkosti. Mne vadia ich majitelia. Pýtam sa, na čo si kupujú psa, keď ho nevychovávajú? Prečo dovolia, aby pes ublížil? Pes nie je agresívne, útočné zviera, nie je to predátor. Nemá vo svojej podstate zakódovanú potrebu útočiť. Prečo sa to teda deje? Je naozaj chyba v psovi? Prečo si konečne ľudia neuvedomia, že je chyba v majiteľovi? Že on je ten, kto zanedbal výchovu? Že on je vinným v prípade, ak nejaký pes dohryzie človeka. Že na neho by sa mal sťahovať zákon, a nie na vymyslené skupiny psov, ktoré sú „bojovné“.

Zaráža ma, že aj keď je štatisticky dokázané, že najviac uhryznutí a napadnutí majú na svedomí nemecké ovčiaky, čivavy, yorkshirské teriéry a pod., no aj tak budú ľudia vidieť zlo v očiach pitbullov, staffordov a pod. Áno, súhlasím, že spomínané psy budia rešpekt, či už svojou stavbou tela, mohutnosťou, možno v niektorých prípadoch „prísnym pohľadom“. No je toto skutočne kritériom, ktorým budeme súdiť psa, ktorý môže v skutočnosti skrývať v sebe viac pokory a lásky, ako ktokoľvek z nás?

Pes je svorkové zviera, potrebuje sa naučiť, kde je jeho miesto, čo môže a čo nie. Ak to majiteľ nedokáže, nemal by si kupovať veľké plemeno, ktoré môže ublížiť.

(veterinár Miroslav Faga pre Plus 7 dní, 2013)

Súďme majiteľov, ktorí si zaobstarali psa, no nemali naňho čas a nechávali ho celé dni samého zatvoreného, prípadne priviazaného k reťazi. Súďme majiteľov, ktorým sa nechcelo vysvetľovať, že skákanie po cudzích ľuďoch nie je vhodné, že k deťom sa treba správať opatrne, že hrýzť môžu kosť a nie ľudí. Súďme majiteľov, ktorí si tie spomínané „nebezpečné“ rasy kupujú kvôli frajerine pred partiou, kvôli drsnejšiemu imidžu, kvôli psím zápasom atď. Súďme majiteľov, ktorí bijú a fyzicky týrajú svojich psov a tým ich učia k agresivite. Súďme majiteľov, ktorí nemilujú svojich psov.